Elektronická komunikácia v praxi

Elektronická komunikácia je často spájaná s nespornými výhodami, ale aj so slovami povinná, alebo vyplývajúca zo zákona. Znie to výborne a aj preto sme si pred dvoma rokmi zriadili elektronickú schránku.
Využívame ju na podania v plnej miere, dokonca sme vyhodnocovali jej používanie samosprávami. Aj preto nás prekvapuje, že okresné prokuratúry stále komunikujú papierovo – aj napriek tomu, že podania boli elektronické, odpovede, či informácie o presunoch spisu so sebou stále nesú povinnosť ísť na poštu. Verím, že stihnú nejaké zmeny najneskôr do doby, kým pošta zruší ďalších 100 pobočiek a „zreštrukturalizuje“ 1500 ľudí.

Komunikácia s finančnou správou je pre právnické osoby povinná skutočne, nie iba papierovo a daňové priznanie už nie je možné podať inak. Aj preto nás prekvapilo, že oznámenie o prispievateľoch asignačnej dane prišlo z daňového úradu doručenkou do vlastných rúk. Nielen, že máme schránku na Slovensko.sk, ale máme aj konto na FS. Stáť v rade na pošte, v súčasnej situácii pre informáciu, ktorá je doplnková, je skutočná podpora lockdownu. Z papieriku v schránke sa však nedá vyčítať, či sa oplatí riskovať, alebo aj nie.
Rozdiely vo forme komunikácie sú aj pri zdravotných poisťovniach. Kým napr. Dôvera zistila zmenu našej adresy  z registra a sama upravila údaje v profile, ostatné poisťovne, rovnako ako finančná správa, vyžadujú nahlásenie zmeny. Pani z finančnej správy, na ktorú sme sa presunuli, žiadala o tom dokonca potvrdenie, lebo údajne prístup do registra nemá. Napriek tomu, že tento register zverejňuje dokonca dátumy narodení štatutárov a je prístupný každému. To, že úrad dátumy narodenia eviduje, je v poriadku, ale že ich výsostne osobné údaje sú podrobnejšie ako napr. údaje z obchodného registra mi nedáva celkom zmysel.  V čase, kedy si musíte dávať pozor na každé slovo aj fotografiu, lebo Úrad pre ochranu osobných údajov rozdeľuje pokuty, je to, podľa mňa, neštandardné.
Pre toto všetko a ešte viac, je naozaj smutné roky počúvať ubezpečenia o tom, ako veci fungujú. Ako nový garant týchto procesov posunie proces ďalej (či dokonca posunul), ako nám všetko uľahčia a svet speje k digitalizácii. V skutočnosti nám prax hovorí, že sme stále neschopní zabezpečiť prepojenosť štátnych orgánov a reálne sa dopracovať k dodržiavaniu legislatívy, ktorú orgány vyžadujú od občanov. Často pod hrozbou mastnej pokuty. Prvý článok o nezmyselnom žiadaní dokladov úradmi som písala asi v roku 2004 – mnoho sa toho za tých 17 rokov nezmenilo. Iba deti dospeli.
Aj toto ma občas dovádza k stavom beznádeje.

Milena Veresová